BOH NECHCE, ABY SME BOLI OTROKMI

            Nedávno bolo v slovenskom týždenníku zverejnené svedectvo jednej ženy, ktorá bola priekopníčkou a členkou spoločnosti Svedkov Jehovových. Po ôsmich rokoch vyjadrila svoje pochybnosti o ich učení, čím ju spomedzi seba automaticky vylúčili. Prijala kresťanstvo. O svojej minulosti povedala:
            „Osem rokov som pracovala na plný úväzok pre Svedkov Jehovových. Predstavovalo to 90 hodín mesačne. Žila som len z invalidného dôchodku, ale to mi neprekážalo, pretože som myslela, že to robím pre Boha. Minimálne trikrát do týždňa som sa zúčastňovala v Sálach kráľovstva na štúdiu Strážnej veže, školila som sa na rôzne reakcie a postoje ľudí pri zvestovateľskej službe. Pripravovali sme sa na ne formou scénok, v ktorých vždy jeden hral Svedka, druhý človeka zo sveta. Informovali sme o svojej činnosti – kde, kedy a koho sme navštívili,  o prijatí či neprijatí, o tom, koho odporúčame opäť navštíviť. Často som počúvala od starších vodcov, že sa mám tešiť, ak mám možnosť pre svoje presvedčenie trpieť. Návrhy na to, ako získať ľudí, dával „verný a rozvážny otrok“. To sú ich pracovníci na vyšších stupňoch. Byť „otrokom“ je pocta. „Verný a rozvážny otrok“ patrí do skupiny vyvolených ľudí.
            Raz som sa stretla s jednou kresťankou. Dlho sme hovorili o viere. Ja som si uvedomila, že žijem v neustálom strachu. Že naše učenie je postavené na psychickom vydieraní - ak neobstojím, budem v deň Armagedona spolu s ostatnými nevercami vylúčená z pozemského raja. Tiež som si začala uvedomovať, že moje okolie sa pretvaruje. Že na stretnutiach sa neustále usmievame a sme k sebe láskaví, v skutočnosti nie vždy je to láska. Svedkovia o sebe navzájom veľmi veľa vedia, nič neostane utajené, na všetko sa príde. Aj my sme sa navzájom jeden druhého báli, hovorili sme a konali tak, aby nás nikto nezažaloval starším.
            Keď som si začala uvedomovať rozpory v učení Svedkov Jehovových a chcela som s nimi o tom hovoriť, označili ma za posadnutú a odporučili mi psychiatra. Chcela som s nimi o svojich otázkach iba hovoriť, oni ma však surovo vylúčili. Vedeli, že pre mnohých je tento okamih ako deň, keď človek vyjde z väzenia. Kontakty s inými má popretŕhané, predtým žil len so Svedkami a pre Svedkov. Mnohí preto skončia na psychiatrii alebo sa k spoločnosti Svedkov vrátia a prosia o opätovné prijatie. Keď som odišla ja, všetkým oznámili, že sa majú prestať so mnou stýkať. Zakázali im, aby ma zdravili. Stretla som sa dokonca s tým, že ma i opľuli. Dcére a synovi a ich rodinám, ktorí sú tiež Svedkami, zakázali kontakt so mnou.
            Mala som šťastie, že sa ma po odchode zo sekty ujali dobrí ľudia. Vďaka nim som našla pokoj. Nemám strach, či budem patriť k pár vyvoleným. Ježiš ma uisťuje, že v jeho dome je mnoho príbytkov. Žijem v slobode.“
            Boh je láska. Táto skutočnosť v každej dobe oslovovala a neustále oslovuje ľudí. Mení ich myslenie, oslobodzuje. „V láske niet strachu“(1Jn 4,17). Na prvom mieste nie sú teda príkazy a nariadenia, ale láska. Len ak budem milovať, len vtedy nijaké prikázanie nebude pre mňa neúnosne ťažké (1Jn 5,3).